CESTOPIS: O plačúcom dreve a Kaučukovníkovcoch

 

Môžu mať farby vôňu?

 

Prvýkrát, ešte v roku 2002, keď som prichádzal autobusom z Bangkoku do Krabi, upútala ma na juhu Thajska nádherná krajina. Neuveriteľne farebná. Veľa zelenej, karmínovej, okrovej až oranžovej, sivobielej a hlavne modrej nad hlavou. A neviem či môžu mať farby vône, ale každá mala svoju osobitú. Modrá na oblohe a modrá v Andamanskom mori v kontraste s tými ostatnými dodávala osobitosť každej z nich. Zelená a okrová farba, farba hlavnej horizontálnej línie krajiny vnútrozemia voňala po ananáse, papáji, po kokosových a olejovníkových palmách, po ryži a mangu, strelíciách a orchideách, zázvore a banánoch, páchnucom duriane..., ale nevoňala po kaučuku.

A to ma dostalo. Prečo? Plantáže, resp. sady sú na každom kroku. Už nebudem písať v minulom čase, lebo odteraz je už všetko na čo si spomeniem viac než prítomné. Z úrodnej nivy všade vzlínajú kaučukovníkové plantáže, ktoré vypĺňajú voľný priestor ku sto metrov vysokým skalným bralám krasového charakteru v oblasti národného parku Phra–nang. Voľne rozsiate skalné zuby trčia z matičky zeme...Ukrývajú malých pracovitých a vždy usmiatych ľudí neúnavne zveľaďujúcich bohatstvo thajského kráľovstva.

 

Farang – cudzinec i ovocie

 

Hneď ako v Ao-Nangu vystúpim z autobusu a zložím sa v hoteli pri pláži, (zjem fantasticky nakorenené grilované chilly kurča na bambusovej paličke a ešte všetko, čo sa po ceste k prenajatej motorke do mňa zmestí), sadám na motorku a vyrážam obzrieť si vnútrozemie. Podvedome sa už teším, na podvečerné čľapotanie sa v mori. Naozaj sa teším, že sa ochladím, však je tu 36 stupňov a viac než 90% vlhkosť, no ženie ma túžba opäť uvidieť tú krajinu, ktorú treba prejsť, kým uvidíte Andamanskú nádheru. Bezprostredné okolie Ao-nangu sa dá obísť s malými zastaveniami na lokálnych trhoch za dve hodinky. (Tento rok som tu na motorke strávil celé štyri dni a najazdil po ľavej strane skoro 500km - samozrejme k službám našich klientov). Ale, keď stretnete milých ľudí... Asi 5 km severne od jedného z troch jedinečných miest na svete, „pohrebiska mušlí“, zazriem cez cestu prechádzať slona s mahautom na hlave. Zbadám ho v poslednej chvíli. Brzdím, čo to dá. Modlím sa. Ó, my Buddha! - angl. tak ako to s radosťou pred turistami domáci používajú. Slon prešiel. Ja tiež.  Za zákrutou stojí ten najjednoduchší dom, aký tu v okolí je. Riadne staručký, ošarpaný,  minimálne „stomonzúnový“. Na koloch z tvrdého tíkového dreva sa vyníma celá konštrukcia domu, opletená kaučukovým lykom a strechou z palmových listov. Pod domčekom tradične pobehuje hydina. Svinka chýba. Asi ju už zjedli.

Okolo hŕba malých nahatých detí, možno 35 ročný tatko pofajčievajúci tabak v kukuričnom šúpolí, stará thajská mať, čo perie v hlinenom bazéne zavoňané detské plienky a v prístrešku uvelebený dedo, čo žuje pravdepodobne betelový orech, lebo stále vypľúva oranžovočervené sliny a je pod ním už mláčka. Za nimi kaučuková plantáž.... Nevonia! Usmejem sa na nich a na dedovo kývnutie zastavujem motorku v zákrute. Decká sú hneď pri mne - zvedavé. Čo tu chce ten „farang“? (ak nás bielych cudzincov nazývajú - farang je zelené tropické ovocie - guava, je ho veľa a je „skoro nepotrebné“). Staršie osadenstvo na mne pohľadom tiež visí. Pripadám si naozaj ako odinakiaľ. Neviem, čo skôr. Aspoň sa ich rodným jazykom v celku nezdvorilo (oproti kráľovskej thajčine) pozdravím - Sawasdee krap! Ten kaučuk nevonia (anglicky)? Všeobecný smiech. Opodiaľ sa ozve vcelku dobrá angličtina. Vonia a ako! Odpovedal, dnes už môj niekoľkoročný vzácny priateľ Seemun Kwanchai. Celý kraj tu vonia po kaučuku. Už viem, že títo ľudia sú s kaučukom zrastení.

 

Výborný grif

 

So zakriveným nožom robí šikmý rez po obvode 15 ročného zjazveného kaučukovníku. „Tak čo, už vonia? Nie… Ty to necítiš?! Tak ochutnaj…“ Prstom načriem do polovice škrupiny z kokosového orecha, do ktorej latexové mlieko steká. S nahorkastou chuťou dostávam do nosa tisíckrát znásobenú vôňu latexového mlieka. „A fakt!“ Vravím prekvapene. Je všade naokolo, len som si ju bez tohto zážitku neuvedomil. Riadne sa to lepí na ruky a rýchlo schne. Popritom ako kaučukovníky plačú do primitívnej nádobky, rozpráva mi Seemun o dlhoročnej tradícii ich rodiny – Kwanchaiovcov-Kaučukovníkovcov (odteraz ich tak v dobrom nazývam) a o procese spracovania, na ktorý sa pýtam. Veľakrát som už navštívil túto rodinu s mnohými ľuďmi, a vždy v priateľskej atmosfére nám Mr.Seemun vysvetľuje, že najprv sa urobí po obvode šikmý rez asi 80 cm dlhý, treba byť zručný a rýchly, aby mlieko netieklo povedľa, ale do škrupinovej misky(cca 3dcl) osadenej na kmeni stromu. Nevedel som, že v kôre stromu sa nachádzajú rúrkovité bunky mliečnikov rozložené do tvaru koncentrických kruhov. Sú rozložené špirálovito a vzájomne prepojené. Toto poznanie sa využíva pri získavaní mliečnej šťavy. Za hodinku natečie doplna, za hodinku jazva zaschne (takže mlieko nepretečie), a za hodinku si obehne celú časť plantáže, čo má na starosti. Výborný grif. Potom pozlieva latexové mlieko dnes už do hliníkových hranatých lavórov s plochým dnom, zaleje troškou vody , aby sa vyrovnal povrch tuhnúceho prvotného produktu. Po odparení vody, čo je asi za pol dňa, treba vybrať pružnú rohož skoro 3 cm hrubú a prehnať ju dvoma lismi. Najprv hladkým a potom vrúbkovaným. Tak sa z neho dostane prebytočná voda preč. Potom už len prehodí rohože cez bambusové žrde a nechá ich sušiť do západu slnka. Nezdá sa, ale je to drina pohybovať sa v zdanlivo jednoduchom teréne. Vlhká pôda, množstvo nepríjemného hmyzu. Najmä mravcov a komárov. Priznám sa, že mi čerstvý, ešte biely gumený koberček vonia po ovčom syre a ešte sa trochu lepí. Keď hnedne, je už spravidla úplne suchý, chránený pred slnkom v dome a vonia ako medové plásty. Až teraz sa divím, že som nevedel rozpoznať túto všadeprítomnú vôňu.

 

Pneumatiky, cumlíky a kondómy...

 

Dozvedel som sa, že kaučukové rohože predávajú do Bangkoku. Za kus dostanú od obchodníka 35 Bahtov (menej ako 1 euro.). V Bangkoku ho obchodník predá za 125 Bahtov. Používajú ich ako protiotrasovú izoláciu pod priemyselné stroje. Vulkanizáciou rohoží sa vyrábajú aj tie najdrahšie pneumatiky pre monoposty F1 s najlepšou priľnavosťou na vozovku, ale aj detské cumlíky, a samozrejme ochrana - kondómy. Bavíme sa dobre.

Rodina zarába mizerný peniaz, ale tak vyrovnaných, húževnatých, veselých a srdečných ľudí, vám prajem stretnúť. Aj vďaka nim je svet bohatší. Starý pán prináša práve odtrhnuté banány a ananás posypaný soľou a chilly. Jedinečné. Spomínam si, že mám náš rodinný všeliek, dedovu slivovičku, so sebou. Ponúkam ich po jednom. „Díí mak, díí mak mak,- výborné. Ale v po chvíľke prekvapivo tuhé...“ Rozprávame sa o všetkom možnom. Veľmi srdečná rodina. Starý pán mi dáva betelový orech - pínat, ako ho volajú, a aký u nich pri dome nasadil, lebo ho potrebuje veľa. Má už úplne oranžovo čierne zuby, ak sa to zubami dá nazvať. Nerobí to so mnou nič, akurát mi trochu tŕpne ľavá ruka a ústa mám plné oranžovej močky. Tfuj, vypľul som to a už viem, od čoho je zem okrová. Už musím ísť, stmieva sa. Na pamiatku mi dávajú kovové nožnice na čistenie betelu, ktoré som celý čas so záujmom v ruke omieľal. Dodnes nevedia, akú radosť mi tým spôsobili. Ja im nechávam posledné dúšky slivovice. Lár kóhn,  rá trí sa wuas-dovidenia, dobrú noc. Chcem sa ešte pred spaním okúpať v mori a tak, po ľavej strane vozovky (lebo tak sa v Thajsku jazdí) upaľujem do Ao-nangu. Dnes sa teším, keď moje skúsenosti a zážitky môžem sprostredkovať našim BUBO klientom. Na miestach, kde sa rád vraciam, kde žijú jedineční ľudia.

Ing.arch.Mišo Gaj ml. - sprievodca BUBO Travel Agency

 

Zdieľať článok na Facebooku