NA CESTÁCH Zem pavúkov

Už tretie letné prázdniny som jeden z organizátorov letného tábora detí v Chorvátsku. Nebolo to iné ani minulé leto. Koncom júna je ten správny čas pekného a teplého počasia v celej južnej Európe. To bol signál pre našu výpravu a 28. júna sme už sedeli v autobuse. Dvadsaťčlenná skupina, dve dospelé inštruktorky, lekár výpravy a ja. Aj napriek stiesneným podmienkam v autobuse sme za noc prišli zo Zvolena až do Bašky Vody, neďaleko Makarskej.

Túto destináciu som poznal už z minulosti. Baška má neskutočne krásne pobrežie s priezračnými zátokami, prirodzenou vegetáciou, živý nočný ruch a výhľad na okolité ostrovy Brač a Hvar. Nebudem opisovať pobyt, ale chcem vám porozprávať o veciach, ktoré som zažil prvýkrát, a o ktorých sa pokiaľ nepoznáte miestne zvyky ľudí ani nedozviete.

Pri plošnej nákupnej akcii s deťmi po palmovej promenáde som stretol Jožka. Nenápadný, snedý Chorvát, ktorý asi ako všetci v tejto oblasti žije z turistiky. Po pár vetách som až vedel, že jeho otec, kapitán výletnej lode Marija podniká výlety na ostrov Brač, do pavúčej zátoky. Priznám sa, zaujalo ma to, pretože som o niečom takom na chorvátskom pobreží ešte nepočul. To by mohol byť chýbajúci adrenalín do našich unavených tiel z dlhej cesty. V duchu mi preblyslo. Fóbiu z pavúkov by sme mohli upraviť na únosnú mieru.

Druhý deň po raňajkách sme už stáli v plnej zostave nastúpení na móle. Fantasticky pražiace slnko a silný vietor, vyvolávali pocit šíreho mora a farba spenených vĺn zachádzala do neskutočne modrého odtieňa. Po dvoch hodinách plavby na hornej palube sme sa hlboko vrezali do viditeľne neobývanej zátoky. Pobrežie lemovalo len pár súkromných rezidencií. Od Jožka som sa dozvedel, že je to súkromná časť ostrova, kde má povolené kotviť len pár vyvolených lodí. Už z lode je vidieť obrovské siete, miestami veľkosti menšieho padáku. Vidím obavy v očiach detí z výstupu na pevnú zem – zem pavúkov.

Na pobreží je malá reštaurácia ku ktorej vedie cesta popod pavúčie siete, ktoré visia na starých boroviciach ako mohutné plachty. Pohyb pod takouto strechou vyvoláva najrôznejšie pocity. Pavúky však bez známok záujmu o našu výpravu visia vo svojich sieťach a z bezpečnej vzdialenosti nám určite nič nehrozí. Niektoré sú veľké ako pol dlane, iné sú menšie, ale pravdepodobne nie sme pre nich zaujímaví, pretože vôbec si nás nevšímajú.

Od prítomných ľudí sa dozvedáme, že je to už dlhoročná tradícia, ale na pobreží málo známa. To, či sa turisti pavúkov boja alebo nevedia o tomto zázračnom kúsku Zeme, sme sa už nedozvedeli. Teraz už viem, že na ostrove žije niekoľko druhov menších, ale aj veľkých pavúkov, všetky sú však neškodné až na jedného – Čierna vdova. Tá sa však vyskytuje len vo vybraných a pravidelne monitorovaných lokalitách.

Po vyplávaní zo zátoky nadšenie na detských tvárach nemalo konca. Pre mňa však bol dôležitejší fakt, že slovo „ pavúk“ u detí už neznamená pocit úzkosti a strach. Cestou späť nás vody Jadranu zaviali neďaleko Omišu do zátoky, kde z dna mora vyvierajú sladkovodné pramene vody. Do tejto zátoky je prístup len po mori. Brehy obkolesujú strmé skalné útesy. Veľmi zvláštny pocit napiť sa morskej vody a pritom cítiť chuť ako z prameňa z pod Tatier. To už je ale iný príbeh. Tak niekedy nabudúce...

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

 Zdroj/autor: meilo,drom