Hrnčiarske dielne

Hrnčiarske výrobky sa vypaľovali v peciach, ktoré stáli pred domom, vo dvore pri dielni (ako otvorené a novšie zatvorené pece) alebo boli súčasťou jej vnútorného vybavenia.

Z dôvodu nebezpečenstva požiaru sa pomerne zavčasu začala na domoch hrnčiarov používať nehorľavá krytina, eternit alebo škridla, charakteristický je pre ne tiež vysoký murovaný komín. Izba slúžila zároveň ako dielňa, u majetnejších majstrov tvorila samostatný priestor namiesto komory.

Hrnčiarske centrá sa vytvorili v každom historickom regióne Slovenska pri kvalitných ložiskách hliny, od východu (Bardejov, Pozdišovce, Šivetice) cez stredné Slovensko (Pukanec, Beluj, Trstená, Ľubietová) až po západné Slovensko, najmä habánske výrobné centrá a zvlášť Modra .

Patrónom hrnčiarov sa stal sv. Florián, ochranca pred ohňom. Vyspelejšiu formu džbánkarskych dielní predstavuje výroba majoliky.

Majolika dostala názov podľa ostrova Mallorca, z ktorého pochádza. Jej výroba sa postupne rozšírila do celej Európy. Z talianskeho mesta Faenze ju vyvážali pod názvom fajansa. U nás túto výrobu šírili najmä Habáni prisťahovaní po roku 1622 na Slovensko z Moravy. Usadili sa najmä v Sobotišti, Veľkých Levároch, Košolnej, Vlčkovciach, Dechticiach, ale aj v Modre a Holíči.

V Pukanci ako centre tekovského hrnčiarstva sa dodnes nachádza hrnčiarska dielňa Viliama Franka zriadená ako expozícia múzea v pôvodnom trojpriestorovom obytnom dome hrnčiara. Pomerne malý murovaný domček v radovej zástavbe Pukanca bol postavený koncom 19. storočia na vysokej podmurovke, podpivničený, s valbovou strechou a nízkym ostreším v štíte domu. Strecha je krytá škridlou. Vpredu je izba, za ňou vstupný pitvor s čiernou kuchyňou a hrnčiarska dielňa.

Dielňa je zariadená základným tradičným vybavením, ktoré tvorí rozložitá hranolovitá pec so sporákom, kopací hrnčiarsky kruh, ručný mlynec na hlinu – gliedu, korýtka na hlinu, police, rošt na sušenie riadu, lavička. Pod oknom je široká prístenná lavica. V čiernej kuchyni je otvor, “čeľustie“ pece, ktorým sa prikladalo drevo a nachádza sa tu kuchynský riad potrebný pri varení. Izba smerom do ulice je zariadená ako hlavný obytný priestor rodiny hrnčiarskeho majstra. “Živú“ výrobu tradičného sortimentu pukanskej keramiky je možné vidieť v dielni posledného žijúceho pukanského majstra, 85-ročného Jána Könyveša, ktorý točí svoje výrobky v čiastočne zmodernizovanej dielni.

Do súčasnosti sa zachovala aj hrnčiarska výroba v Pozdišovciach. Jej začiatky spadajú do 15. storočia, v roku 1753 získali hrnčiarski majstri od zemepána cechovú listinu. Vyrábali hlavne úžitkovú keramiku, mliečniky, hrnce, misky, kvetináče. Vypaľovali ju v homoľovitých peciach. Tovar predávali na trhoch v Michalovciach a okolí, vozili ho v zaplachtovaných vozoch ťahaných koňmi. Hrnčiarsky cech obnovili aj v roku 1924, v roku 1947 vzniklo úspešné výrobné družstvo Svojráz.

V šesťdesiatych rokoch výrobu preslávil hrnčiarsky majster Michal Parikrupa-Šipar, ktorý pracoval pre ÚĽUV a v dekóre sa presadil motív dievčenského tanca – karičky. V súčasnosti pracuje v obci majster Ján Parikrupa a aj keramické výrobné družstvo.

Na slávnu habánsku keramiku v hlavných centrách, akými boli od 16. storočia Veľké Leváre a Sobotište, nadviazala džbánkarska výroba v Stupave.

Išlo o technicky dokonalejšiu keramiku, ktorá vynikala osobitnou farebnosťou a dekórom a bola viacnásobne vypaľovaná. Označuje sa ako fajansa, resp. majolika. V pôvodnej dielni významného slovenského keramikára Ferdiša Kostku (1878 – 1951) bolo v roku 1968 zriadené múzeum. Známe sú jeho fajansové výrobky a hrnčiarske práce zobrazujúce život na dedine.

Zdroj/autor: Dajama, technické pamiatky, drom