Traja vrahovia medzi umelcami: Prebodol Caravaggio soka pri súboji?

 

Potemnelé väzenie v Anjelskom hrade v srdci Ríma má nového „nájomníka“. Je ním Benvenuto Cellini, zrejme najskazenejší umelec všetkých čias. V cele sa ocitá roku 1537 po tom, čo bol obvinený z okradnutia samotného pápeža. Geniálny zlatník a sochár sa však už predtým dopustil oveľa horšieho zločinu. A vraždiť ešte bude. Neskôr medzi obvineniami proti nemu pribudne nekromancia, pokútne vyvolávanie duchov alebo sodomia. Čoho všetkého sa Cellini skutočne dopustil a koľko ľudí odprevadil zo sveta? Horkokrvných umelcov, ktorí riešili spory násilím, bolo v dejinách oveľa viac...

 

1. Neprávom obvinený?

V družnom hovore vedľa seba sedia dve vychádzajúce maliarske hviezdy. Ide o Andreu del Castagna a o zhruba desať rokov staršieho Domenica Veneziana (asi 1410-1461). Umelci popíjajú a bavia so svojimi milenkami. Prvý spomínaný na seba prvýkrát upozornil kresbami uhlom na stenu a na kamene. Tie očarili jedného z členov bohatej bankárskej rodiny Mediciovcov, ktorý mladíkovi umožnil štúdium umenia. Castagno čoskoro získal prvú veľkú zákazku, ktorou bola freska obesencov na fasáde florentskej radnice. „Jeho maľba a kresba boli po pravde vynikajúce,“ uvádza životopisec Giorgio Vasari (1511–1574). „Ale ešte väčšia bola jeho zloba a závisť voči iným maliarom,“ dodáva. Údajne práve preto sa Andrea jedného dňa naoko spriatelí s Venezianom, ktorému má závidieť jeho talent…

 

Útočiť mal olovom

Zamyslený Castagno sa už niekoľko dlhých minút venuje skicovaniu. „Choď sám,“ zamrmle, keď sa ho Domenico spýta, či s ním nevyrazí na večernú prechádzku ulicami Florencie. Veneziano preto pozdvihne obľúbenú lutnu a von sa vydá bez neho. Podľa Vasariho Castagno, predstierajúci urputnú prácu, zatiaľ plánuje hrozný čin. Chce sa stále úspešnejšieho priateľa zbaviť! Na Domenica si vraj počíha v tme za jedným rohom. „Keď sa Domenico vracal domov, prerazil mu kusom olova lutnu aj brucho; pretože sa mu však zdalo, že ho neodpravil úplne, udrel ho tým olovom ešte poriadne do hlavy,“ líči Vasari veľmi sugestívne.

 

 

Zámena mien?

Taliansky učenec Gaetano Milanesi (1813-1895) dokončuje prípravy ďalšieho vydania slávnych Životopisov najvýznačnejších maliarov, sochárov a architektov od Giorgia Vasariho. Pri tej príležitosti sa snaží overiť si aj väčšinu uvádzaných údajov. Vypátra pritom šokujúca vec: Castagno svojho priateľa Veneziana zavraždiť nemohol. Ten totiž naposledy vydýchol až v roku 1461, teda štyri roky po smrti samotného Andrey. Nálepky vraha sa však maliar napriek tomu nezbaví. Milanesi totiž vypátra, že Vasari pri opisovaní Castagnovho života vychádzal z Libro di Antonio Billi. V nej sa dočítal, že maliar, prezývaný Andreino, sa mal v roku 1448 skutočne dopustiť vraždy. Obeťou mal byť však menej známy umelec Domenico di Matteo.

 

Naškriabaný zápis

Až v 20. storočí vychádza zrejme najavo celá pravda okolo Castagna. Pri dôkladnom prieskume florentských archívov z roku 1448 je nájdený záznam, ktorý umožnil celej ponurej histórii vzniknúť. V Knihe mŕtvych sa píše o tom, že 3. novembra v meste „s rozbitou lebkou“ skonal istý Domenico di Marco (†1448). Zápis je dosť naškriabaný. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je v ňom spomenuté aj meno Andreino. Pri bližšom skúmaní však vypláva na povrch, že to tak nie je. „Je tu slovo, ktoré vyzerá ako Andreino, ale v skutočnosti ide o sandonino,“ vysvetľuje súčasný anglický historik Charles Nicholl. Podľa neho tak maliar Andrea del Castagno podľa všetkého nikoho zrejme nezabil a po dlhé stáročia bol za vraha považovaný mylne.

 

2. Nepriateľovi odťal hlavu

Medzi hudobníkmi, hrajúcimi pre pápeža Klementa VII. (1478–1534), je možné zahliadnuť aj pohľadného mladíka s flautou. Ide o Benvenuta Celliniho. Rodák z Florencie je nadaný mnohými talentami, po otcovi je skvelým hudobníkom a ovláda hru na flautu aj lesný roh. Svetovú slávu si ale neskôr získa ako zlatník a sochár. V roku 1527 v sebe Cellini objavia ďalšie skryté vlohy… „Zistil som, že som možno ešte lepším delostrelcom ako zlatníkom,“ chvastá sa. Počas plienenia Ríma cisárskymi žoldniermi začne organizovať pápežovu obranu a údajne zastrelí Karola III. Bourbonského (1490–1527), veliteľa nepriateľských vojsk. Následne však dá roztaviť zlato, patriace Svätému otcovi, privlastní si niektoré jeho klenoty a zo zdecimovaného mesta ujde.

 

Pomstí brata

Rozzúreným Cellinim lomcuje nevýslovná zlosť. Po svojom úteku z Ríma precestoval temperamentný bohém kus sveta a vytvoril množstvo prekrásnych zlatých a strieborných šperkov. V roku 1529 sa Benvenuto vrátil do Večného mesta, bol omilostený a bolo mu ponúknuté vedenie pápežskej mincovne. Jeho brat Cecchino (†1529) je však toho istého roku zabitý hliadkujúcim vojakom. Cellini zúri, strážnika vypátra a jediným švihnutím čepele mu usekne hlavu. „Čoskoro bol zatknutý, a bol by popravený, keby mu nepomohol pápež,“ uvádza súčasný publicista Sam Kemp.

 

 

Strestá konkurenta

Na stole leží lesklá dýka. Patrí Cellinimu, ktorý sa s ňou chystá spáchať ďalšiu vraždu. Už dlhší čas mu v žalúdku leží jeho zlatnícky konkurent Pompeo de Capitaneis (†1534), ktorý ho má očierňovať u Svätého otca. Keď Klement VII. v septembri roku 1534 ochorie, rozhodne sa Benvenuto konať. Pompea, ktorého chráni ozbrojený sprievod, prepadne. „Vytasil som malú dýku s nabrúseným ostrím a prelomil líniu jeho obrancov… Chcel som ho zasiahnuť do tváre; ale zdesenie ho prinútilo otočiť hlavu; bodol som ho preto tesne pod ucho,“ popíše sám umelec. Ten Pompeovi následne uštedri ešte dve rany, potom sa zvalí skáče mŕtvy k zemi.

 

Pokúsi sa ho otráviť

Starnúci Cellini dokončuje svoju zrejme najslávnejšiu sochu. Roku 1554 sa ňou stáva bronzová skulptúra Perseus s hlavou Medúzy. Po Pompeovej vražde utiekol umelec do Florencie a následne do Benátok. V 37 rokoch sa však do Večného mesta opäť vrátil, bol zatknutý a nejaký čas väznený v Anjelskom hrade. Z neho sa načas dostal na slobodu, aby bol roku 1539 opäť uvrhnutý do cely, kde sa ho pokúsili otráviť diamantovým prachom, primiešaným do jedla. Cellini ako zázrakom opäť unikol smrti. K jeho náprave však nedošlo. Počas následného pobytu vo Francúzsku znovu vraždil. Prečo zabil miestneho poštmajstra, nie je jasné. Neskôr do zoznamu jeho hriechov pribudla aj sodomia, zrejme sa teda dopustil homosexuálneho vzťahu.

 

3. Zabíjal pri dueli?

Večné mesto sa ponára do tmy. Mladý notár Mariano Pasqualone prejde cez námestie Piazza Navona a keď chce zatočiť do jednej zo stíchnutých uličiek, ktosi k nemu zozadu pristúpi a ranou do hlavy ho zrazí k zemi. „Bol to Caravaggio,“ domnieva sa zranený Pasqualone. Neboli by to snáď ani Taliani, keby jablkom sváru medzi nimi nebolo pohľadné dievča. V tomto prípade má ísť o istú Lenu, ktorá Michelangelovi Merisimu (1571-1610), známemu snáď podľa miesta narodenia ako Caravaggio, stojí modelom pri práci na obraze Loretánska Madona. Do dievčaťa je však zamilovaný Pasqualone, ktorému sa Lenine návštevy maliarovho ateliéru vôbec nepozdávajú a pokúsi sa im zabrániť. Caravaggio sa to ale dozvie a notára prepadne.

 

Zmes zrna a pliev

Obväz omotaný okolo hlavy zakrýva niekoľko krvavých šrámov. Ako k nim temperamentný maliar prišiel, nie je jasné. Caravaggio to totiž neprezradí ani zriadencovi trestného súdu, ktorý ho práve vypočúva. Mladík si síce svojim štetcom čoskoro podmanil Rím, kvôli svojej popudlivej povahe sa však nebývalo často ocitá v krížiku so zákonom. „Je zmesou zrna a pliev. Vždy pripravený hádať sa alebo sa biť, takže s ním nie je možné vyjsť,“ hovorí o ňom holandský maliar Karel van Mander (1548–1606). Caravaggio dokonca jedného dňa vyprovokuje bitku v hostinci, po ktorej je uväznený. Zo žalára, v ktorom je bičovaný, sa mu však podarí utiecť.

 

Banálna hádka?

Caravaggiove ruky sú potriesnené krvou. 28. mája 1606 totiž maliar pripraví o život istého Ranuccia Tomassoniho (*asi 1580). Ako a prečo k tomu dôjde, zostáva záhadou. Udalosť sa odohrá na ihrisku, na ktorom sa hrá predchodca dnešného tenisu. Ide o kurty pri Palazzo Firenze na Campo Marzio. Životopisci v minulosti často uvádzali, že sa tu Caravaggio pohádal so svojim protihráčom. Podľa niektorých kvôli hre samotnej, podľa iných boli príčinou sporu dlhy z hazardu. Tak či onak, sokovia sa na seba mali najprv vrhnúť raketami, potom ale maliar tasil zbraň a soka prebodol.

 

 

Mnoho mužov na ihrisku

Nad Tomassoniho telom sa skláňa privolaný ránhojič. Pomôcť už mladíkovi nemôže a konštatuje jeho smrť. Súčasný anglický historik umenia Andrew Graham-Dixon sa domnieva, že na ihrisku v skutočnosti došlo k vopred dohodnutému duelu. Dvojica totiž na dvorci nebola sama, ale sprevádzalo ju šesť mužov. „Dvaja z nich boli sekundanti a štyria boli svedkovia,“ domnieva sa Graham-Dixon. Podľa inej teórie sa Caravaggio a Tomassoni do seba pustili kvôli prostitútke Fillide Melandroniovej (1581–1618). Tá maliarovi stála mnohokrát modelom, zatiaľ čo Ranuccio mal byť jej pasákom. Caravaggio sa preto svojho soka pred zavraždením údajne pokúsil vykastrovať...

 

Žije ako vyhnanec

Sinavý Caravaggio si preväzuje ďalšie krvavé zranenie. Tentoraz na tvári. Po zabití Tomassoniho bol maliar nútený utiecť z Ríma. „Začala ho prenasledovať hrdelná kliatba, prikazujúca každému, kto by ho zajal, vykonať na ňom trest smrti,“ vysvetľuje súčasný taliansky historik Rodolfo Papa. Caravaggio sa najprv vypravil do Neapola, odkiaľ čoskoro zamieril na Maltu. Tu sa však impulzívny umelec opäť primotal do násilnej potýčky. Bol uväznený, ale z cely sa mu podarilo ujsť. Členovia maltézskych rytierov ho v Neapole dostihli a škaredo poranili v tvári. Vzhľadom k tomu, že je nad Merisim rok u 1609 kliatba zrušená, rozbehne sa maliar opäť do Ríma. Tam ale nikdy nedorazí. 18. júla 1610 za záhadných okolností umiera.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Pavel Besta

Zdieľať článok na Facebooku