Posmrtné masky zachovali podobu Napoleona, popularitu ale dávno stratili

Ľudia prítomní pri Napoleonovom skone chceli vytvoriť posmrtnú masku - odliatok zo sadry alebo vosku, ktorý sa bežne vytvára krátko po smrti. Ich plán mal však dva malé zádrhely.

Po prvé, pátranie po sadre sa odohrávalo na tropickom ostrove Svätá Helena, pustom kuse zeme v južnom Atlantiku, 1299 kilometrov vzdialenom od najbližšej pevniny. Na tejto "biednej a ponurej skale", ako ju Napoleon popísal, neboli žiadne obchody, ktoré by sadru predávali. Po druhé, ani jeden z lekárov nikdy predtým posmrtnú masku nevyrábal.

História posmrtných masiek siaha tisíce rokov do minulosti, hlboko do staroveku. Väčšinou sa nejednalo o presné kópie vyrobené pomocou odliatkov, ale o umelecké diela vytvorené pre elity - ochrannú zbroj, ktorá zosnulému mala pomôcť orientovať sa v posmrtnom živote alebo zahnať zlých duchov.

Novú podobu získali posmrtné masky na konci stredoveku, kedy bola celá Európa priamo posadnutá smrťou - až 50 percent obyvateľov za štyri roky vyhubil mor. Práve vtedy nahradili skutočné posmrtné masky tie umelecké. Odliatky pomohli zachovať tváre zomrelých, aby ich potom mohli sochári použiť ako predlohu pre realistické portréty vystavené na pohreboch.

V 18. storočí sa potom stalo niečo nečakané: ľudia si začali ceniť samotné posmrtné masiky. Nasledujúcich 200 rokov sa lekári po celej Európe snažili pre budúce generácie zachovať čo najbližšiu podobu zomrelých. Tváre slávnych, zločincov, ale aj detí zvečňovali do pochmúrnych detailov.

Dvaja lekári, ktorí onoho májového dňa na Svätej Helene potrebovali vyrobiť Napoleonovu posmrtnú masku, ale stále nemohli nájsť sadru. Mali však niekoľko záložných plánov. Jeden z nich, cisárov osobný lekár François Antommarchi, sa vydal do miestnej dediny Jamestown a nakúpil asi 150 sadrových figúrok, ktoré rozomlel na prášok. Bohužiaľ, keď túto improvizovanú kašu naniesli na tvár mŕtveho, nefungovala tak, ako mala.

Druhý lekár, írsky chirurg Francis Burton, zameral svoje úsilie na pátranie po sadrovci, mäkkom minerále, ktorý sa nachádza vo vrstvách sedimentárnych hornín. Tento plán vyšiel a deň a pol potom, čo Napoleon naposledy vydýchol, bola sadra hotová. Nebožtík bol v tom čase po smrti dlhší čas, než je na výrobu posmrtných masiek bežné, a lekári ho tak zvečnili so zapadnutými očami a prepadnutými lícami. Tkanivá už v tom čase podliehali rozkladu a povolené tvárové svaly tohto inokedy tvrdého muža dodávali jeho tvári uvoľnený výraz.

Ak však kedy francúzsky cisár dúfal, že jeho podobizeň skončí u jeho manželky Márie Louisy, alebo na nejakom významnom mieste, realita by ho prekvapila. Antommarchi ukradol svojmu kolegovi originál posmrtnej masky a vyrobil stovky kópií, ktoré si zberatelia mohli kúpiť iba za 20 frankov. Hoci pôvodná posmrtná maska zmizla nevedno kde, kópie sú dodnes roztrúsené po múzeách a súkromných zbierkach po celom svete.

Výroba posmrtných masiek s meniacim sa prístupom k smrti a rastúcou obľubou fotografie na prelome 19. a 20. storočia postupne vyšla z módy. Pozostalí už ich jednoducho nepotrebovali, pretože sa namiesto toho mohli pozrieť na fotografie svojich zosnulých blízkych.

Dnes už táto prax v podstate vymizla. Niektorí umelci ju ale stále udržujú pri živote prostredníctvom vlastných moderných interpretácií. Príkladom je séria anglickej umelkyne Tracey Eminovej, ktorá sa preslávila svojou úprimnou, ale niekedy šokujúcou prácou mapujúcou jej vlastný život. Výtvarníčka zaobstarala štyri odliatky svojej tváre.

Moderne tento žáner poňal aj sochár Robert Gober, ktorý sa rozhodol vytvoriť spomienku na svojho psa Paca. Jeho ňufák spojil s odliatkom vlastnej tváre. Groteskne pôsobiaci výsledok je Goberovým spôsobom, ako tradíciu posmrtných masiek zachovať do dnešnej doby... A kto vie? Možno si to získa popularitu.